Dominik FÁBRY, Gymnázium – Gimnázium Kráľovský Chlmec

Škola základ života. A čo spoluzodpovednosť pri vzdelávaní?

Ráno, 07:20. Z preplneného autobusu vystupujú zástupy mojich rovesníkov. Idú do školy! Starší aj mladší spolužiaci. Plnia si svoje každodenné povinnosti. Dnes sú to ešte neplnoleté deti, zajtra bude v ich rukách naša budúcnosť. Tí, ktorí dnes sedia v školských laviciach raz budú zastávať dôležité funkcie. Budú lekármi, právnikmi, politikmi, policajtmi, záchranármi, murármi, vodičmi kamiónov, rušňovodičmi alebo učiteľmi. Možno dnes sedí v školskej lavici aj budúci prezident alebo premiér. Jednoducho, naše osudy raz budú závisieť od dnešnej najmladšej generácie študentov a žiakov. Je jedno, ako budú vychovaní? Je jedno, aké vedomosti a informácie sformujú ich osobnosť? Je nám jedno, aká bude naša budúcnosť?

Každému sa neraz naskytol pohľad na študentov, ktorí sa potulovali po meste, parku alebo nákupnom centre v čase, keď mali sedieť v školských ľaviciach. Aký je ich dôvod konania? Prečo nesedia v škole? Čia je to vina? Kto je za nich zodpovedný? Rodič? Pedagóg? Minister školstva? Vláda? Oni sami?

Rodič, najdôležitejší element každej rodiny, formujúca osobnosť, vzor pre dieťa. Je povinnosťou rodiča aby dbal o vzdelanie svojho potomka. A aby vynaložil všetky možné prostriedky na jeho zdravé napredovanie. Deklarácia práv dieťaťa, čl.18 : Rodičovská zodpovednosť. Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto dohovoru musia vynaložiť maximálne úsilie na to, aby bola uplatnená zásada, že obidvaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a rozvoj dieťaťa. Základným zmyslom ich starostlivosti musí byť pritom najlepší v záujme dieťaťa.“ Deklarácia ľudských práv, čl. 26, 6. odsek. „Rodičia majú prednostné právo voliť druh vzdelania pre svoje deti.“ Áno, rodičia majú právo na výber štúdia pre svoje dieťa, pokiaľ je to v jeho záujme. Tiež je zbytočné tlačiť svoje ratolesti na prestížne školy, keď sa nikdy nebudú vedieť stotožniť z jej požiadavkami a adaptovať na jej systém. Častým javom je, že rodičia trpia takzvanou „titulomániou“. Svoje deti chcú presadiť na „akejkoľvek“ vysokej škole, len aby získali titul. Bez ohľadu na to, že vzdelanie na danej škole neponúka veľké perspektívy, alebo ich dieťa nemá k študovanému odboru žiaden vzťah. Hlavná vec, že máme titul ... pred menom, neskôr aj za menom.... „Veď aj mamička by takéto tituly mala, keby mala toľko príležitostí a takých rodičov ako má jej dieťa!“ A čo tak spoluzodpovednosť našej politickej „smotánky“! Dne už veta: „Mládež, naša budúcnosť!“ znie príliš otrepane a socialisticky, no v jej podstate je i pravda „zdravého sedliackeho rozumu“. Náš školský systém je ako hlava Jimmiho Hendrixa. Každá kučierka žije vlastným životom, denne mení svoj tvar a kašle na ostatné.

Slovenská akademická sféra je zbytočne presýtená množstvom vysokých škôl, ktoré existujú len aby „existovali“. Každá škola bojuje o žiaka – normatívy nepustia - takže dnes si titul môže zaobstarať skutočne každý, kto má záujem. S titulom z vysokej to ale nebude také ľahké. Predstavte si to zhrozenie: „Magister a on normálne predáva v obchode topánky! Katastrofa!“ Ale keď každý tretí človek v tejto republike bude mať titul „z teórie“, kto bude držať „kelňu“, tlačiť fúrik, opravovať naše cesty? Kto nám bude voziť ráno do obchodu chlieb? Čo by sme mali z desiatich stavebných inžinierov, keď nemá kto stáť pri miešačke? Aha, to je už na nás. Mali by sme sa rozhodnúť, zvážiť... . Ale veď každý rodič chce pre svoje dieťa len to najlepšie! Čo je ale to „najlepšie“. Spoluzodpovednosť vlády by mohla spočívať v tom, že stanoví presné kritériá, ktoré sa nebudú opierať o finančné analýzy, ale o skutočnú úroveň vedeckej a pedagogickej činnosti škôl. Ministerstvo školstva skonsoliduje ponuku stredoškolského vzdelávania v závislosti od toho, či žiak má záujem aj predpoklady študovať na vysokej škole. Keď mu nechýba jedno ani druhé, maximálne podporí jeho záujem o gymnaziálne štúdium. Múdri a skúsení výchovní poradcovia nájdu tých žiakov, ktorí budú vynikať ako kvalitné stredné kádre, ktoré konečne naplnia pracovný trh chýbajúcimi odborníkmi a zachránia Slovensko od „falošnej nezamestnanosti“. A my všetci budeme vďační, že vodovodné potrubie vymení majster, síce bez titulu, no so „zlatými ručičkami“. Aj touto cestou sa môže prejaviť spoluzodpovednosť vlády a ministerstva na vzdelávaní. Štúdium by malo zo študenta vydolovať maximum a vyškoliť ho pre profesiu, ktorú bude vedieť vykonávať z maximálnou oddanosťou. Skutočnou spoluzodpovednosťou na vzdelávaní nie je to, že dotlačíme niekoho na najvyššie priečky štúdií, ale to, že vychováme skutočných odborníkov pre praktický život. Tento fakt by si mali uvedomiť rodičia ... a samozrejme, aj naši učitelia. Kde zlyhá rodič a domáce prostredie, nastupuje pedagóg – pravda, len ak mu to jeho kompetencie a rodičia dovolia. Aj učiteľ má v rukách časť zodpovednosti za úroveň vzdelania svojich zverencov. Hrôza, keď vysokoškolský pedagóg vníma žiaka ako svoju budúcu eventuálnu konkurenciu! Učitelia by predsa mali brať svoju prácu ako poslanie a mali by byť na svojich študentov hrdí! Nuž, čo už... aj učiteľ je len človek.

A kruh sa už uzatvára, dostávame sa k najdôležitejšiemu elementu celej problematiky, k študentovi. Na jeho tvári dnes (je taká strhaná po tvrdom štúdiu, alebo po včerajšom fláme?) a na jeho výplatnej páske v budúcnosti (samozrejme, ak nebude jeho zamestnávateľom Penta), nájdeme odpoveď na problém spoluzodpovednosti za vzdelávanie.

Áno, budúcnosť! A je len na nás, ako si tú našu budúcnosť zariadime. Našu budúcnosť nebude tvoriť to, čo budeme robiť o pár rokov, ale to, čo robíme teraz, práve v tejto chvíli. A teraz pre ňu môžeme urobiť jedine to, že budeme formovať svoju osobnosť tým najlepším spôsobom, aký je v našich silách a využijeme pre to všetky dostupné možnosti - školu... základ nášho života 