Zamyslenie

NEZBAVUJME SA VLASTNEJ BUDÚCNOSTI

Kráľovský Chlmec, naše mestečko s viac ako 700 - ročnou históriou. Jeho, cez víkend poloprázdne ospalé ulice sa počas pracovných dní zapĺňajú veselou vravou školopovinnej mládeže. Autobusy privážajú z blízkych i vzdialenejších obcí energiu mladosti, prísľub budúcnosti každého mesta. V Kráľovskom Chlmci sa denne otvárajú brány vzdelania v stredných školách, ktoré ponúkajú širokú paletu odborov a špecifické vzdelávacie programy. Napriek tomu čoraz viac žiakov si volí štúdium vo vzdialenejších mestách. Prečo?

Absolventov základných škôl, ktorí sú v adolescentnom veku láka najmä vidina slobody, nezáväzný život bez rodičov na internátoch, ktoré dnes už ani zďaleka nepripomínajú minulé ustanovizne, ktoré vychovávali a zaručovali, že dieťa strávi popoludnie prípravou na vyučovanie.

A rodičia?

Tí neraz podľahnú tlaku svojho dieťaťa, ktoré ich presvedčí, že škola, na ktorú sa rozhodlo ísť preto, lebo tam idú aj jeho kamaráti, je pre neho tá najvhodnejšia. Alebo zdieľajú názor, že najlepšia škola je tá, ktorú ich dieťa hravo zvládne, pretože sa na nej netreba veľa učiť... a „potom už len nejako bude!“ Takmer poľutovaniahodne znie argument „liberálnych“ rodičov, ktorí váhu celého rozhodovania o budúcnosti prenesú na svojho potomka, ktorý síce ešte nevie, čím chce byť, ale: „Keď on sa takto rozhodol!“ Nad takýmto zbavovaním sa zodpovednosti za výchovu svojich detí sa pozastavujú aj školskí psychológovia, ktorí potvrdzujú, že v súčasnej spoločnosti, ktorá ohrozuje výchovu mládeže vo väčšej miere ako to bolo v minulosti, sú pri formovaní zdravej osobnosti dieťaťa najdôležitejšími rodinné zázemie a cielená podpora, ktorá mladého človeka naučí prijímať správne rozhodnutia.

„Adolescent (dieťa vo veku 13 až 18 rokov) býva totiž sociálne a mravne nevyzretý. Ak sa väzby s rodičmi  uvoľňujú, nahradí ich „partia“, vrstovníci.  Adolescent hľadá istoty, nedôveruje autoritám, má tendenciu riskovať....“

Prieskum ukázal, že rodičia dávajú prednosť štúdiu v Košiciach, v Maďarsku  či v Trebišove najmä preto, aby sa ich deti naučili samostatnosti a poriadku vďaka internátnemu bývaniu,  stretli inteligentnejších ľudí, naučili sa po slovensky, či utvrdili svoju príslušnosť k maďarskému národu.  A čo na to žiaci, ktorí študujú za hranicami nášho regiónu? Internát považujú len za nocľaháreň, kam sa vracajú unavení po bezcieľnych potulkách mestom. Slovenčinu vo voľnom čase takmer nepoužívajú, komunikujú hlavne so svojimi priateľmi a spolužiakmi z rodnej obce vo svojej materčine a z Trebišova denne dochádzajú domov obohatení a nové zvraty „trebišovského“ nárečia.

Len spoločnými silami sa nám podarí presvedčiť mládež, jej rodičov a otvoriť im oči aby si uvedomili, že tu, v našom malom mestečku, prevoňanom vínnou révou, v kraji dýchajúcom históriou našich predkov, nájdu aj všetko to, čo hľadajú v cudzom svete, obohatené blízkosťou domova, rodiny, okorenené bohatým kultúrnym a spoločenským životom v priateľskej zomknutosti.

Možno by tomuto „úniku mladosti a múdrosti“  mohli zabrániť múdri skúsení ľudia, možno výchovní poradcovia, učitelia,  samosprávy miest a obcí, živnostníci a podnikatelia, keby si uvedomili aký dopad bude mať na budúcnosť regiónu, keď sa pretrhne puto s rodným krajom v útlom detstve, keď nebudú mať komu ponúkať svoje služby a predávať svoje výrobky, keď mladí ľudia nebudú mať dôvod vrátiť sa domov, keď zaniknú školy, vďaka ktorým ešte dnes naše mesto žije mladosťou a vidinou budúcnosti.

Možno by sme tomuto „úniku mladosti a múdrosti“  mohli zabrániť spoločnými silami. My všetci!

Článok bol spracovaný na základe výsledkov prieskumu práce stredoškolskej odbornej činnosti žiakov Gymnázia v Kráľovskom Chlmci.

                                                                                                                                                            

Ma a világ csábításainak áradatában még nagyobb szükség van az iskolákra, ahol az egyén és a közösség a jövőt formálja. A szülők, pedagógusok egyaránt szeretnék, ha gyermekeink a legjobb és legkorszerűbb feltételek közt tanulnának: jó felszereltségű korszerű iskolákban, felkészült, lelkiismeretes és megbecsülésnek örvendő pedagógusok irányítása alatt, Meggyőződésünk, hogy gimnáziumunk  minden tekintetben eleget tesz ezeknek a szülői/társadalmi elvárásoknak, abszolvenseink előtt jó alapokra építve távlatok nyílhatnak/nyílnak meg. 

Céljunk egészséges, magyar  öntudatú fiatalokat nevelni, arra ösztönözni és felkészíteni, hogy lássanak világot, a világban járva minél nagyobb tudásra tegyenek szert, de térjenek vissza, s tudásukat itt, a szülőföldjükön kamatoztassák. Vajon miért tart akkor ez a folytonos küzdelem a diákokért? Jó eredmények, szakképzett pedagógusok, lelkes diákok. Miért jobb az ismeretlen, a távoli, az anyagilag megterhelő? Miért nem megbecsüljük az adott lehetőséget? Nyerjen végre bebizonyítást, hogy senki sem lehet próféta saját hazájában?!

„Itthon vagyok. S ha néha lábamhoz térdepel egy-egy bokor, nevét is, virágát is tudom..“  Biztonságot ad(hatna) ebben a rohanó, oly gyorsan változó és oly sok veszélyt rejtegető korban egy családias légkörű közösség, ahol szinte összefonódnak a szálak, a baráti kapcsolatok figyelme mindenre kiterjed, a tanár nemcsak az oktatásban vesz részt, de a gyermek mindennapi küzdelmeihez is segítő kezet nyújt barátként, társként. A diákot vonzza az ismeretlen, a bizonytalan, a szabad élet reménye, de vajon miért nem korlátoz a szülő és miért nem nevel lokálpatriotizmusra az iskola? A jövőkép, Bodrogközünk jövőjének alakulása a mi kezünkben van.

„Nem tudtam menni, új ruhába bújni,

magamat valaki másnak vallani:

Mert mégis-mégis ideköt valami.“(Bodnár Éva)

Legyen bátorságunk megvívnunk ezt a csatát, legyen bölcsességünk a helytálláshoz, legyen hitünk ennek az útnak az igazságához, legyen erőnk az ittmaradáshoz!

                                                                                                                                                                            (Nagy G.)