Staroba sa nás dotýka (úvaha)

Staroba sa nás dotýka

     Staroba... slovo, ktoré veľmi často počuť zo všetkých strán, niekedy bohužiaľ, v negatívnom zmysle. Čo však naozaj znamená? Čo sa skrýva pod povrchom? 

     Väčšine z nás sa pri počutí tohto slova vybaví posledný úsek života , neodvratný proces, ktorým musí každý prejsť.  Ja si však predstavím niečo iné. Oči. Veľa párov teplých, usmievavých, rokmi poznačených očí, z ktorých sála láska a potreba byť pochopený. Potom sa mi vybavia tváre. Všetky iné, a predsa rovnaké, poznačené vráskami ktorými do nich vryl príbeh najväčší sochár- čas. Každá vráska, záhyb, krivka znamená určitú skúsenosť, životnú udalosť, výhru, prehru, radosť či smútok, stratu či nález.  Ako ďalšie vidím ústa.  Sochár si vyskúšal svoje umenie aj na nich. Z mladých, plných pier sú teraz úzke štrbinky. Koľkokrát sa mohli skrútiť do úsmevu, plaču, koľkokrát mohli byť pobozkané, pohladkané? Koľko slov cez ne vyšlo, koľko príbehov, komplimentov , prianí, smiechu  lží či kriku? Čo všetko mohli prežiť? Neviem si to predstaviť. Viem však, že vidím vlasy. Opatrnej a predsa krásnej striebornej farby, ako lístie, ktoré je najkrajšie práve na jeseň. Tá farba je zmesou každej farby slnečného lúča ktorý na nich dopadol , každej snehovej vločky, dažďovej kvapky , ruky, ktorá tie vlasy hladila. Sú pokladom, ktorý má oveľa väčšiu cenu ako hociktorý drahý kov.  Ruky. Tvrdé a mozoľnaté od práce, alebo jemné s vôňou pečiva, materstva , domácnosti. Možno sú už fľakaté, suché a zvráskavené, ale vedia dávať toľko lásky, objatí, pohladkaní, ako ešte nikdy. Postava zhrbená. Nečudujem sa. Toľko ťarchy, koľko museli niesť tie plecia, toľko problémov, starostí sa musí niekde odzrkadliť. Je to však sladká poklona prírode,  vďaka za všetko, čo človek mohol prežiť , je to hold, s úctou venovaný tej najväčšej sile. A nakoniec to, čo očiam ostáva neviditeľné- srdce.  Ono je jediné na ktorom si čas vylomí zuby. Práve ono ostáva navždy mladé. Nestarne, stáva sa iba čoraz skúsenejším a múdrejším , chráni dušu, ktorá ešte stále žiari spektrom farieb, z ktorej nevymizla chuť žiť, ale celým svojim objemom objíma blízkych, rodinu, partnera, dcéry, synov, vnúčatá, pohlcuje ich svojou láskou, opatrne si odkrojuje z vlastných skúseností a podáva im ich ďalej. A ak je láska opätovaná, tak ju spracuje ako energiu, potrebnú pre telo, ktoré už nie je také ochotné bojovať.

Predstavím si svoju starú mamu. Vidím jej krásne bledomodré oči , tvár, ústa ktoré ma svojimi príbehmi odmalička odnášajú do sveta fantázie, rozprávok, do minulosti. Počujem, ako ma jej hlas odnáša vetrami času do jej mladosti, prežívam s ňou jej detské dobrodružstvá, vidím pradeda, prababku, ich starý dom, ba čo viac, mám možnosť spoznať aj svojich prastarých rodičov, prežívať s nimi každú jednu udalosť, ktorú aj oni vryli do srdca mojej babky, podobne ako ona ich vpisuje hlboko do môjho srdca. A viem, že na ne nikdy nezabudnem. Práve to sú tie momenty keď mám pocit, že vidím jej dušu. Môžem vám povedať, že podobne ako ona- je krásna. Z očí jej srší mladosť a niekedy sa do nich len tak zadívam a počúvam na pol ucha. Pretože takto nielen počujem, ale aj vidím. Jej oči sú ako plátno, na ktorom sa premietajú všetky tie príbehy. Musím však otvoriť aj svoje srdce a vpustiť tú lásku, ktorú mi dáva.  Starý otec, rokmi ťažko skúšaný človek, má tvrdé opracované ruky, ale srdce tekuté ako med. Pre každého má dobrého slova, úsmev, povzbudenie, či radu. Ak karhá, musíte ho poslúchnuť, pretože nechcete tú dobrú dušu uraziť. Krásne je, že vôbec nestratil zmysel pre humor, a vždy ma dokáže rozosmiať, aj keď práve plačem. 40 rokov uplynulo od toho, že si s babkou dali sľub ktorý ich naveky spojil.  Je zvláštne, že keď pozriem na jedného, vidím v ňom obraz toho druhého. Život z nich spravil spoluhráčov, ktorý sa navzájom vždy podporia, porozumejú a v mojich očiach neexistuje na svete ešte jeden taký zohraný pár.   Sú mojimi vzormi, príkladom na to, ako zdolať každú prekážku tvrdou prácou a láskou.  Sú ukážkou toho, že ani ten najvzdelanejší človek sa  nevyrovná tomu, čo všetko robí s úctou, pochopením, a snahou učiť sa. Tak rada by som ukrojila zo svojej energie, vitality, zdravia a darovala im ju. Ale nedá sa.

      Čo pre nich teda môžem urobiť? Môžem si ich ctiť. Počúvať príbehy, ktoré s neutíchajúcou radosťou rozprávajú a ja ich s rovnakou radosťou prijímať.  Mať srdce otvorené, poslúchať ich rady a brať ich vážne. Navštevovať ich tak často, ako sa len dá. To všetko je len zlomok toho, čo všetko by som pre nich urobila. Mám pocit, že nikdy nebudem schopná opätovať tú lásku, ktorú mi oni dávajú, bojím sa, že ju necítia. Ale ona žije. V mojom srdci, a urobím všetko pre to,  aby ich duša bola vždy milovaná a nikdy nezostarla.