"Za normalizácie, po vyhodení z redakcie, Gavril Gryzlov ako jediný z nás odmietol nastúpiť na podradné miesto. Veril Husákovi. Veril mu tak dlho, že sa presťahoval na lazy nad Novou Baňou, kde chcel aspoň prekladať pod cudzím menom. Keď sa to prezradilo, zakázali mu aj prekladať. Stal sa pustovníkom, tamojším lazníkom písal ponosy, listy až do roku 1978, keď umrel. Na jeho pohreb prišiel plný autobus lazníkov, zopár eštébakov, no zo Smeny neprišiel nik. Pred piatimi rokmi mi prišiel list, v ktorom ma rebel a kronikár Štefan Volf pozýval na odhalenie pamätnej dosky Gryzlovovi. Lazníci mu za svoje peniaze a rukami kamenára Volfa zhotovili blízo domu, v ktorom žil, pamätnú dosku. Tá slávnosť bola vskutku jedinečná. Keďže Gryzlov nemal odrobené roky, vdovské jeho manželky bolo mizerné. Kvôli otcovi trpela aj dcéra, talentovaná poetka. Už ako sedemnásťročná, ale pod menom Andrea Andreé, vydala zbierku, kde jednu báseň venovala aj nebohému otcovi. Andrea žije vo Francúzsku, kde absolvovala vysokú školu, má tri deti, prostredný syn sa volá po otcovi Gavril."
Rozhovor s reportérom a rozhlasovým dramatikom Slavom Kalným ROZHOVOR :Keď autora bolia nohyhttp://www.litcentrum.sk/30386
Andrea Andreé: Jediných sedemnásť
ODKIAĽ JE BÁSEŇ
Báseň sa vykričí,
vybolí,
vynarieka,
vyleje spod rebier: červená trpká rieka
(A krv sa zmení na víno, na strek,
na vodu...)
Za poéziou cítiť básnika,
či náhodu?
S K I E L K A
Otec
vravel,
že
ako malý rád vydlabával
zo
skiel Modrého kostolíka
rovnako
malé modré skielka
a
rád
sa
cez ne díval hore.
Otec
umrel.
Skielka
dávno zaliali
tak
pevne,
že
sa nimi nedá hnúť.
Ale
čas od času to aj tak skúšam,
čo
keby?
M O M E N T K Y
Si
trošku horký,
príliš
tuhá káva,
veľmi
ma preberieš a potom
sa
to stáva:
som
presladená,
bežná
ako gýč,
keď
zo mňa náhle začne kričať žena.
H
M...
Tvoje
ústa -
vlažná
vlhká jaskyňa,
ohraničená
hladkými
kameňmi.
Každú
chvíľu
spomedzi
nich vyráža
veľmi
...........veľmi
.....................veľmi
nebezpečný
drak.
A U G U S T
Všeobecne
vlhké
dozrievanie,
balet
včiel
a
vláčny postoj kvetov.
Svrčky
si už odohrali
leto.
Od
pavučín
čosi
biele vanie.
PÍSANIE
BÁSNÍ
najhoršie
je prvýkrát sa vyzliecť
stáť
nahý medzi ľuďmi ako onen cisár
ktorý
práveže
za
nič nestál
-
obnažovať vlastné vnútro, vlastnú hlúposť
svoje
najintímnejšie pocity a chvíle
ako
vyvrátené rukavice -
najhoršie
je prvýkrát sa vyzliecť úplne
potom
sa už až do smrti cítiš ako na nudistickej pláži
-
a ktovie
či
je to dobre.
NA
MARGO
(Andrejovi Sládkovičovi)
Básnici
ľúbia
dievčatá
s
nadzemskou svätou úctou
básnici
ľúbia dievčatá
a
tie
si
berú t(k)upcov
OČAMI
MALÉHO PRINCA
Uvidieť
v húsenici
pochodujúcu
kefku
na zuby,
v
jablku namiesto sváru
a
rajského pokušenia
maličkú
planétu.
A
pri ľuďoch
si
spomenúť na hviezdy,
vzdialené
od seba
stámilióny
rokov...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára